Zberačka skalpov

Sexiclub

Poznáte pocit kojota v pasci? Ja áno. Veľmi dôverne. Ráno sa pravidelne budím vedľa tvorov, ktoré radšej ani nejdem opisovať... radšej by som si odhryzla nohu, len aby som sa dostala z toho objatia. Prečo majú niektorí chlapi ten sprostý zvyk objímať v spánku? Som len „objekt z baru“. Prečo sa túlia? Majú pocit, že im utečiem? Nenávidím tie objatia. Sú mi odporné, ako každý jeden z tých zárezov, čo mám nad členkom. Tam si ich značím. Každého z nich si poctivo zaznačím. Aby som si raz, keď ma prestane baviť preťahovať polovičku planéty, mohla spytovať svedomie pred chlapom, čo si ma skrotí. Ku dnešnému dňu ich je 126. Všetko jednovečerné záležitosti. Vzťahy tam nepíšem. Začala som s tým dva týždne potom, ako ma Adam nechal doma, šiel si kúpiť cigarety a kupuje ich dodnes. Vstával spomedzi mojich stehien, dal mi bozk na členok a sľúbil, že sa vráti...Moja hrdosť mi nedovolila to nechať tak. Musela som sa pomstiť. Urazené ženské ego je horšie ako zbrane hromadného ničenia. Začala som zbierať skalpy. Spávam s chlapmi, týpkami, manželmi, vdovcami... každý jeden z nich je dôsledne zdokumentovaný. Mám ho v pamäti ako dobrý film. Každý jeden sex si pamätám. Autá, parky, uličky, kabínky... žiadne verejné alebo barové záchody. K tým mám odpor odmalička. Na záchodoch nesexujem. Nie som zúfalá, nie som nymfomanka. Možno to vyznieva inak, no sex nie je mojou drogou. Robím to pre pomstu, s malou vierou v duši, že jeden z tých ONS (Objektov na sex) bude Adama poznať, povie mu to a on sa bude cítiť zranený. Možno si konečne kúpi tie porazené cigarety a príde zmoknutý nazad medzi moje stehná. Naivne som si myslela, že tam patrí. Nepatril. Nepatril ku mne. A tak som sa vrhla na preťahovanie mužskej populácie. V tých 126 jazvičkách sú podnikatelia, učitelia, predavači, policajti... žiaden barman. Nespávam s barmanmi. Dnes som to pravidlo porušila. Dnes som si v kubánskom bare urobila zálusk na barmana. Zvyšné telesá boli viac-menej nepoužiteľné. Mám šiesty zmysel na objekty ONS. V tom podniku sa nevyskytoval nikto spĺňajúci moje kritériá. Mali čudné úsmevy, nemali iskru, boli nudní. Nespávam s nudnými chlapmi. To totiž znamená klasického misionára, prípadne rýchlovku postojačky. Ja potrebujem priestor. Potrebujem sa vryť do pamäti ako počítačový vírus. A len málokto ma odtiaľ dostane. Nespávam s barmanmi, to som už hovorila. Ak sa do toho podniku mám ešte vrátiť, nesmiem sa vyspať s barmanom. Zazerajú. Nechápu. Po mojich skúsenostiach som si už hádam aj zvykla na ten večný ženský problém, že chlap po dobrom sexe zaspí. Ja nič iné nepotrebujem... spánok. Jeho spánok, ja sa potichu vytratím ako tieň. Ako tma... nadránom. A zásadne nenechávam číslo. Rozmýšľala som aj o presťahovaní sa do iného mesta, práca mi však nedovolí odísť naozaj. Milujem svoju prácu. Vďaka nej mám všetko, čo chcem. Málokto trpí takým prebytkom sebavedomia ako ja. Mám to odmalička, vychovávali ma k tomu. Kolegyne z práce sa mi snažia dohodiť svojich skrachovaných kamarátov, bratancov, synovcov. Pracovať v ženskom kolektíve je ťažké... keby tie vedeli. Ech... kedysi som si o ONS dokonca viedla záznamy. Ale potom, ako mi ich našla sestra a nasledovalo kolo otázok a môjho mlčania, začala som si teda z bezpečnostných dôvodov robiť len jazvičky. Nechápte to ako sklon k sebapoškodzovaniu. Netrpím nijakou úchylkou alebo chorobou. Ak sa neráta chronické nakupovanie topánok. Ale ktorá žena má v tejto dobe dosť topánok? Topánky tvoria poslednú zásadu. ONS musí mať topánky podľa môjho vkusu. Čisté, nové... topánky o chlapovi povedia viac ako oblečenie, ako výzor... to ma naučil otec. A mal pravdu... Je letný večer a ja vyrážam do ulíc...
Dnešné ráno bolo ale zvláštne. Ten chlapík sa netúlil. Nepozeral na mňa, ako spím, nechrápal. Spal. Spal na chrbte, s rukami zloženými na prsiach... na hrudi, z ktorej sa i zatočila hlava. Prstence svalov sa mu dvíhali v rytme, v akom dýchal. Ak mám s týmto úlovkom porovnať tých zvyšných 126, jazvičky zblednú závisťou. Adonis. Jediný prívlastok, ktorý mi napadá v spojení s tým telesom v posteli. Musím uznať, že sa nezdá. Človek by si pomyslel, že spôsob, akým si ma včera v tom bare narazil ho predurčuje byť horou svalov bez kúska mozgu, no to, čo mi do hlavy tlačil celú cestu k jeho bytu nevyplodí hrubokrký. A to, čo mi predviedol vo výťahu ma dostalo. Dostal sa mi do nohavičiek v rekordne krátkom čase. Spomenula som si na všetky vtipy o sexe vo výťahu, ktoré mi v tej chvíli napadli... ale veľa ich teda nebolo. Nestihlo byť. To, čo Adonis za ten krátky čas robil, sa nedalo len tak predýchať. Potom ma vrazil do bytu. Zvyčajne sa „Mäsku“ klepú ruky s kľúčmi. Adonis to robil takmer mechanicky. Za čas, kým odomkol mi stihol rozopnúť podprsenku. Ten chlapík ma udivoval. Prvý raz mi to urobil ústami. Na chodbe jeho bytu. Nevládala som sa nadýchnuť. Nevládala som myslieť a ukladať si všetky jeho pohyby do pamäte. Potom, ako zo mňa strhol oblečenie mám už len výbuch rozkoše... a ešte jeden. A potom ma odtiahol k tomu gauču. Nikdy som nemala v obľube kožené gauče. Lepí sa na ne pokožka a ja som potom ako v pasci, lebo sa neviem poriadne pohnúť. Adonis to ignoroval. Zvalil ma na gauč a hladne sa na mňa vrhol. Chvíľu hľadal spoločný rytmus, chvíľu prirážal ako divý, no potom sa so mnou zatriasla zem... zavlnilo sa mi vnímanie priestoru a času a ja som len vykríkla. Pozrel na mňa, usmial sa a pokračoval. Ani som nezistila, kedy sa urobil on, no ja som zažila nové, horúce zemetrasenie. Musela som si ísť po cigaretu. Musela som sa pohnúť. Musela som sa nadýchnuť... ak by sme pokračovali, rozpustím sa mu priamo na gauči. Našla som dvere na balkón. Šla som na vzduch. Tak, ako ma vyzliekol. Nemyslela som na nahotu, len na chladný vzduch, na kyslík. Mala som pocit, že mi všetok ukradol z pľúc pri tom, ako mi hrýzol pery. Nikdy ma žiadna ONS, ako som si skromne nazvala tieto moje avantúry, nepomilovala tak, ako on. Vrátila som sa dovnútra. Vydýchaná, čerstvá, plná endorfínov. Mala som v pláne sa mu zapísať do dejín. Byť chvíľu hore, mať to v rukách, vládnuť. Nestihla som. Strhol ma so sebou do spálne. Hodil na posteľ a pokračoval tam, kde prestal. Zase som na chvíľu prestala existovať. Chvíľu som bola vypnutá. Pamätám si len pocit pokožky pod mojimi zubami. Svaly na jeho chrbte a moje dlane na nich. A potom už len dlhá tma. A ráno. Nikdy som po sexe nezaspala od únavy. Ale dnes v noci to nebolo možné, dnes som nemohla utiecť s prvými rannými lúčmi. Pomaly sa zobúdza. Pozerá sa na mňa, za ten úsmev by som položila život. Nemyslím to ako klišé. Taký úsmev som mávala v tých najerotickejších snoch. Úsmev pohanského boha sexu, ak nejaký je. V mytológii sa nevyznám. Pohladil ma po hlave... pri pohľade na jeho ruku som stratila reč. Mal na nej mi-ni-a-túr-ne jazvičky. Presne také, aké mám na členku. A bolo ich tam naozaj dosť. Ak je niečo pravdy na tom, že človek má na svete svoju opačnú polovičku, karmické dvojča, alebo čokoľvek tomu podobné, ja som sa vyspala s tým mojim... a zase ten úsmev. „ Mám ich 126.“ Povedal tým najúžasnejším hlasom, aký som kedy počula. Žeby osud? Pomyslela som si. Z kabelky stratenej niekde v polovici chodby som vybrala pero. Som predsa novinárka. Pero so sebou nosím častejšie ako iné ženy parfum. Nad poslednú som dokreslila krátku čiarku a napísala moje číslo. Za sex som dostala kávu. A boli sme ticho. Úplne ticho. Sedeli sme nahí v kuchyni, popíjali kávu. Obliekala som sa s čudným pocitom. Pocitom naplnenia. Adam, tento bol za Teba. Posledný zárez. Už nebudem hľadať iba sex na jednu noc, ničiť vzťahy, spôsobovať neveru, hysterické záchvaty žiarlivých priateliek, manželiek. Už si môžem pokojne nájsť normálneho chlapa, vedľa ktorého sa budem budiť častejšie. Som za vodou. Podávam si inzerát: Zberačka skalpov si hľadá vzťah na minimálne dve noci. Podmienky: Nemať jazvy na predlaktiach. ZN: Skalpy si nechám.

Autor: Glory Morris