Prvýkrát som ju videl, keď sme s kamošmi a spolužiakmi boli v kine. Bola to jediná žena, čo šla s nami. Príťažlivá blondýnka, ale veľmi som si ju nevšímal. Očividne došla sem s frajerom a vyzerali si blízky. Usadili sme sa a čakali začiatok. Snažil som sa dohovoriť jej frajerovi, ale on ma brutálne ignoroval. Iba ona sa ozývala a štuchala doňho. Vtedy som si ju lepšie všimol: dlhé rovné zlatohnedé vlasy, nežná tvár s milým úsmevom, modré oči, ani gram nadváhy, ale obrysy oblé. To všetko by nič neznamenalo, keby ma neupútala jedna vec.

Ten pohľad. Ten známy pohľad, ktorý som už neraz videl, neraz premýšlal nad ním, či je naozaj to, čím sa zdá byť. Keď sa pohľady stretnú, stačí aj zlomok sekundy, aby si dvaja ľudia uvedomili, bez žiadnych pochybností, že obaja chcú jedno to isté. Vnútorný inštinkt, ktorý preváži nad rozumom. Ten moment je silnejší, než hociaká vedomá myšlienka. No so silou ide aj bázeň. Moment prejde a človek sa odvráti. Istota sa stráca. Možno sa mi to iba zdalo... Možno to bol iba nevinný pohľad... Možno... Veď sa také veci nestávajú. Či nie?

Tentokrát si to nesmiem nechať ujsť. Síce má frajera, ale keď chce, je to jej starosť, nie moja. Nemal som ženu, už príliš dlho. Treba niečo podniknúť, ale čo? Svetlá sa tlmia. Ona sedí poďaľej, vedľa svojho frajera, ktorý ju láska, no ona ho zastavila. Už ich skoro nevidno. Zapája sa projektor. Všetci pomaly presúvajú svoju pozornosť na veľké plátno... Veď sme všetci z jednej školy. Uvidím znovu, aj bez frajera...

Aj som ju uvidel, veľakrát. Čo sa daľej dialo ponechám na vašu obrazotvornosť ... ale ten pohlaď, ten bol skutočný.

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5

Počet videní : 1528

Späť