O Soni, Kvetinke a bičíku

Sexiclub

„Čurák je dnes zase podráždený ako akné“ privítala ma Nela hneď v pondelok ráno. ’Asi mu zase nestál pri tej jeho tučnej manželke... len ja viem, čo naozaj chce.‘ „Nevadí, nejako to prežijeme, veď je len ráno“. A už som sa zberala uvariť si rannú kávu. Nela pila čaj. Nela bola slaboch. Nela bola Kvetinka kancelárie. Ale keď nazvala šéfa „Čurák“, vzala som ju na milosť a prestala ju ignorovať. Romana som stretla hneď po otočke pri dverách. Ten jeho roztržitý úsmev mi prezradil, že sa mám zastaviť v jeho kancelárii. Žmurk, úsmev, „dobré ránko, Sonička“ a vedela som aj to, čo chce. Ale nie, dnes ťa nechám čakať. Nemysli si, že ak si môj šéf, Romanko, budeš mať vždy všetko. Vybavím telefonáty, prepíšem zápisnicu, vybavím korešpondenciu, nenechám Nelu šlapať na poštu a pôjdem sa prejsť JA. A bolo ako som chcela. Mám rada dni, keď ide všetko podľa plánu. Pri plnení si pracovných povinností som si ani nevšimla, že sa blíži obed. Dnes je rad na mne. Beriem si kabelku, mobil a padáme s Nelou na obed. Dnes platím ja. A dáme si minimálne dva chody, nech sa Roman smaží vo vlastnej šťave bez svojej najlepšej asistentky. Ako sa tak prehŕňam v šaláte, premýšľam o tom, akú si dnes vymyslí výhovorku, aby ma dostal k sebe do kancelárie. A čo bude chcieť. Mám síce niečo v zásobe, niečo, čo ho uspokojí vždy, ale dnes budem chladná... zahráme sa na mačku a na myš. Nela mi pri obede šteboce niečo o svojom priateľovi, a možno je to o nejakom výpredaji alebo o novej časti jej milovanej telenovely. Neviem. Nepočúvam ju, len sa občas zapojím do „debaty“ súhlasným „ahaaaa“... Nela je naozaj Kvetinka, svetlý bod celej firmy. Ale aj tak je pod tým svojim nežným povrchom pekná beštia. Videla som ju, ako si to rozdáva so šéfom personálneho krátko pred pohovorom, na ktorom „zázračne uspela jej najlepšia kamarátka“. To, že ju po mesiaci vyhodili, je už nepodstatné. Šéf personálneho ju pretiahol na kopírke. Aspoň miesto mohol vybrať originálnejšie. Počula som ju vzdychať. Takmer som jej to uverila. Je naozaj dobrá, potvorka. Minule som sa pri vypĺňaní hromady tlačív zamyslela. Myslela som na Nelu... na jej malý guľatý zadoček, dievčenské prsia a úzke pery. Ako asi chutia? A ako asi chutí Nela? Z tej predstavy som sa musela ísť vydýchať. Stavím sa, že na mňa v noci myslí, keď si to robí rukou, lebo ak nie, je to nefér, lebo ja na ňu myslím. Potvorka... ale chutiť musí naozaj skvele. Musím na pracovnú poradu medzi štyrmi očami do Romanovej kancelárie. Nakoniec si našiel výhovorku, ktorú mu uverila aj Nela. Natlačil jej do hlavy, že musíme prejsť papiere toho nového klienta. Je pol piatej a Roman poslal milosrdne Nelu domov. Ech, chúďatko, keby si tak vedela, že ťa domov neposiela preto, že predsa zariaďuješ byt a obchody sú otvorené len tak krátko. Chce ma mať len pre seba. Egoista jeden. Nelka, maj sa... budem na teba v noci myslieť... len ty o tom ešte nevieš. Predtým, ako vojdem k Romanovi si rozpustím vlasy. Má to tak rád... už ma čaká... sadnem si do jeho kresla a on sa mi s detským nadšením vrhne na kolená... dá si dole nohavice a čaká... „Romanko bol dnes zlý, veľmi zlý... zaslúži si výprask. Romanko musí dostať výprask. Zo zásuvky vezmem bičík, čo som Romanovi darovala na Vianoce. Po prvej rane cítim, že dnes to bude rýchle. Milujem pocit, keď som dominantná. Ale v noci budem zaspávať aj tak s Nelou.

Autor: Glory Morris